Po páde

2014 - Účastník festivalu
Ročník: 2014
Autor: Alena Aľa Škutchanová
Obor: Próza
Skočit na: text o díle | detaily autora | komentáře
Zobrazeno: 666 krát
Unikátních lajek: 0 Co je to?

"Si prišla?" Díva sa kamsi do stropu. Ona zatvorila za sebou dvere a prisúva si stoličku. "Si prišla." Jeho hlas je miernejší, až sa takmer zadŕha. Na moment sa bez pohnutia hlavou díva jej smerom. Vzápätí vracia sa očami na monotónne biely strop. 

"Som sa rozhodla. Ešte môžem úplne slobodne odísť."

On sa stále sa díva do stropu. Okolo beží ďalej bežný šum, ale on ju zatiahol do vákua. Ona sa snaží uchopiť nejaký koniec, ale on stále bez pohnutia čučí do stropu.

Rozhodla sa neodísť. To, že prišla, že vošla do miestnosti, bolo súčasťou rozhodnutia len tak neodísť. Naposledy pleskla dvermi a neotáčala sa, lebo vedela, ako na ňu civie. Ten hnev mal mnoho vrstiev, tá vykričaná na povrchu -

„Si prišla po tom všetkom... kľudne mi povedz, že som kretén, akceptujem.“ Vákuum sa na moment zavlnilo informáciou, ktorej sa dalo chytiť.

Jeho ostré, uštipačné poznámky na chlp cielené do citlivých miest. Teraz to môže všetko otočiť proti nemu: stokrát v hlave prejdené rozhovory, narážky vycizelované zúrivosťou na hladkú, ostrú čepeľ.

Lenže on sa teraz vlastne úplne odzbrojil. Mäkký, krehký, bezbranný sa jej vydáva na milosť. Môže ho rozcupovať. Tá vycizelovaná čepeľ sa zrazu chveje a triešti na tisíc nespojitých črepín, ktoré jej nedávajú zmysel.

 „Som hrozný. Kretén.“ A ona sa v tej chvíli držiac ho za plece chveje, plače a smeje súčasne. „Ušká.“

„Prepáč.“ Namiesto pleca ho poškrabká za uchom. Spokojne sa usmieva ako starý kocúr pred krbom. Normálne tu leží v celej svojej dĺžke a kým na to nemyslí, alebo ju on občas neupozorní, zabúda že od krku dole prestal čokoľvek cítiť.

Díva sa na ňu a zároveň kamsi ďaleko, priezračné oči plné nevypovedaného. „Nenávidím to tu. Nenávidím, nenávidím, nenávidím, nenávidím! Ty si posledne prišla do rany a proste si to schytala za toto všetko, za tie hnusné zelené kachličky a šedivý barák, na ktorý vidím z okna, ak sa fest snažím pozerať von a za tú neónku čo tu večne bliká a za tú čúzu čo ten deň slúžila čo ma tu vždy vyzlečie jak v lacnom porne kvôli hocičomu, ale inak sa jej nemôžem dokričať keď tu ležím vo svojich oných...“ kričí do vzduchu, aj keď reč postupne chladne.

„Ako to poznáš, keď nič necítiš?“

„Smrad. Musím si na to dávať pozor kvôli preležaninám. Nerieš to, chcel som povedať, že ide o to, že si to schytala asi preto, že si vlastne jedna z mála ľudí, čo sa rozhodli, že ma tu nenechajú a vôbec a ušká škrabkáš ozaj skvelo...

Všetci tí, čo tu za mnou nikdy neprišli, sú bohovsky slobodní a nezávislí a naháňajú sa za janeviemčím. Aj ja som sa naháňal za lepším životom, za lepším zážitkom a cítil sa hrozne neviazane a slobodný, žiadne vážne veci na riešenie, bez pána, bez záväzkov, bez brzdy... Bolo to krásne, vôňa lesov, hĺbka jazier a nekonečná obloha sú mi svedkom.

Teraz som... vlastne tak inak slobodný. Mám slobodu blázna, úbožiaka, kripla. Môžem vyprávať sprosté básničky, kritizovať koho chcem a koľko chcem, tak maximálne na mňa chudáčika zavolajú psychiatra aby mi dal ďalšie prášky, čo budem vypľúvať . Bláznovstvo je krásne číre, nie som dieťa  a môžem kričať, že cisár je nahý. Psychiater potom odušu prikyvuje a zapisuje litánie.

Kysnem tu síce vo vlastnej špine, ale viem, že tam, vnútri, tam mám vôňu lesov a hĺbku jazier a nekonečnú oblohu a všetci mi môžu, ja som slobodný!“ kričí na celý svet, hýbajúc sa od krku hore.

Planúce oči zrazu nabrali nevinnú, nežnú hĺbku detských. „Budeš tak dobrá, utrieš mi slinu?“

Vloženo: 2014-11-17 21:38
Poslední aktualizace lajek: 2015-06-07 12:46:01

Dílo je zveřejněno pod licencí: Všechna práva vyhrazena

Autor díla:

 

O díle:

O slobodnom rozhodnutí a rozhodnutí byť slobodný.

Komentáře:

Komponentu webové galerie pro Polibek múzy naprogramoval Martin "Orel" Černý